Bez jazykových znalostí je svet menšie a komplikovanejšie miesto. Je nám nevolno keď odchádzame na dovolenku, cítime sa nesvoji keď už na nej sme a napriek tomu, že túžime dozvedieť sa, či získať niečo viac, nevieme ako to „vybaviť“. A už vôbec nehovorím o situáciách kde jediný „show stopper“ novej práce je strach z pohovoru v cudzej reči. Aj keď len taký celkom kratučký.

Pred rokmi, keď som sa rozhodol vycestovať do zahraničia, boli moje pocity rovnaké. Na poslednom pohovore pred odchodom som svietil ako žiarovka v povestnom Amsterdamskom „red light district“, lebo vykúzliť 2 minúty konverzácie bolo rovnako komplikované, ako letieť na Mars. Teda aspoň pre mňa. Mal som dlhoročné základy zo školy, z jazykových kurzov, ale žiadne z nechráneného, normálneho prostredia.

Navyše, čo som zistil až po príchode do Anglicka, nebol ani tak problém so slovnou zásobou, ako absolútne chýbajúcou skúsenosťou z počúvaním reči a na hrôzu vlastného zistenia, s výslovnosťou. Áno, angličtina je jedna z tých komplikovaných rečí, kde malá zmena v prízvuku, či zle vyslovená hláska, spôsobí nechápavé pohľady ľudí s vracajúcou sa „red light district“ skúsenosťou. Vtedy som pochopil základnú vec s cudzími jazykmi: nie je najpodstatnejšie vedieť tisíce slov a parádnych slovných hračiek, ale vedieť tých základných plus mínus 1000 pochopiť, keď druhí rozprávajú a hlavne, byť schopný ich povedať tak, že im tí druhí rozumejú.

Počúvanie a správne vyslovovanie je omnoho komplikovanejšie ako čítanie a zároveň, ak to človek nerobí len kvôli pasívnemu štúdiu reči, aj omnoho podstatnejšie. Je super vedieť si prečítať pri kávičke originálne vydanie dobrej knihy, no omnoho lepšie vedieť si bez strachu vypýtať čo človek potrebuje v obchode a rozumieť, čo od neho druhá strana žiada. Taká skúsenosť je naozaj k nezaplateniu. A nepredčí ju ani skvelý originál od Agathy Christie. [!s]

Celý newsletter je dostupný tu.